Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňoval v nádeji. Rim 15,13
Tieto slová sa stali posolstvom, ktoré sme priniesli našim bratom a sestrám v evanjelickom cirkevnom zbore v Stokke, mestečku vzdialenom asi 100 km od Osla, hlavného mesta Nórska.
Našej návšteve v tejto krajine predchádzalo niekoľko udalostí. V Stokke žije brat CurtWestman, pracovník evanjelickej misie, ktorý dobre pozná európske štáty a aj na Slovensku navštívil mnohé evanjelické cirkevné zbory a prednášal na mnohých konferenciách v našej republike. Ako sám o sebe zvykne hovoriť, je Švéd žijúci v Nórsku, so srdcom na Slovensku. Pred niekoľkými rokmi navštívil aj Liptovský Hrádok a mal možnosť vidieť život nášho cirkevného zboru. Začal sa zaoberať myšlienkou vytvorenia akéhosi partnerstva, priateľstva medzi evanjelikmi v Nórsku a na Slovensku. Túto myšlienku predložil vo svojom cirkevnom zbore v Nórsku a potom oslovil náš cirkevný zbor.
A tak skupina evanjelikov zo Stokke, spolu s ich bratom farárom a CurtomWestmanom, v lete minulého roka, navštívila náš cirkevný zbor. Strávili sme spolu príjemný deň pri čítaní Božieho Slova, vo vzájomných rozhovoroch, pri piesňach na oslavu Božieho mena a pri modlitbách. Cieľom tohto partnerstva bolo spoločne sa modliť, podporovať, vymieňať si skúsenosti a hľadať nové cesty, ako získavať ľudí pre život s Kristom. Bol to požehnaný čas, dôkazom čoho bola ich opätovná návšteva v januári tohto roka. Podľa ich slov cítili, že túžia po bližších kontaktoch s nami a tak pozvali náš cirkevný zbor na návštevu k nim, do Nórska.
Začali sme sa modliť za túto myšlienku a hľadať možnosti, ako takú cestu uskutočniť. Každý, kto mal záujem sa mohol prihlásiť, vytvorila sa skupina 37-mich ľudí, od detí základných škôl cez študentov stredných a vysokých škôl až po starších členov nad 70 rokov. S Božou pomocou sa podarilo našu cestu zrealizovať, a tak 11. augusta 2016, o 9.00 hod. odišiel autobus spred kostola v Liptovskom Hrádku na miesta, pre mnohých doposiaľ neznáme. Svoju cestu sme vložili do Božích rúk.
Ľudia v Stokke nás milo privítali a prijali vo svojich rodinách. (V mojom srdci ostanú Reidar a Ragnhild). Vďaka nim sme mohli vidieť veľa zaujímavých miest – pobrežie a prístavy, hlavné mesto Nórska Oslo, múzeá, Holmenkollen (známe biatlonové stredisko, kde dosahovali výborné výsledky aj slovenskí biatlonisti), videli sme čistú, zelenú krajinu s roztrúsenými domčekmi, zažili túru, opekačku, mali futbalový zápas. Všetky tieto zážitky však boli len pridanou hodnotou k tomu, prečo sme do Nórska prišli. Cieľom bolo prežiť čas v spoločenstve s Kristom, zažiť chvíle s našimi bratmi a sestrami v ich cirkevnom zbore, zdieľať svoje radosti i starosti, vzájomne sa povzbudzovať v jednote, vo viere v živého Boha. V nórskom jazyku sme sa modlili modlitbu Pánovu – Otče náš i Všeobecnú vieru kresťanskú, spievali piesne, ktorých melódie sú známe v oboch krajinách. Boli to pre nás nové skúsenosti, ktoré nás vzájomne obohacovali. Stretli sme tu milých, veriacich ľudí, úprimne hľadajúcich živého Krista. Mali sme možnosť žiť s nimi v ich každodennom živote, spolu sa modliť v ich rodinách, rozprávať sa o živote, hodnotách u nich i u nás. Pri spoločných večerách sme zažívali krásne spoločenstvo v rozhovoroch, svedectvách i piesňach, spoločne sme boli v ich kostole, na nedeľných Bohoslužbách. Päť dní ubehlo akosi rýchlo, každý si vytvoril osobné väzby, každý zažil tak osobne niečo výnimočné a lúčenie, ktoré nasledovalo vôbec nebolo jednoduché. Cítili sme, že aj oni túžia po opätovnom stretnutí, tak veríme, že sa s nimi opäť stretneme u nás, v Liptovskom Hrádku. A tak, kým sme sa pred cestou z Liptovského Hrádku modlili za nejaký cirkevný zbor niekde v Nórsku, teraz to už boli modlitby za konkrétny zbor, brata farára i samotných ľudí a ich rodiny. Boli to chvíle plné Božej milosti a Božieho požehnania nielen v oblasti „medzištátnej výmeny“ ale aj pre náš cirkevný zbor samotný. Strávili sme spolu veľa času a tak sme sa mohli vzájomne lepšie poznať, pomôcť si nielen v prípade jazykovej bariéry ale aj odovzdávaním si skúseností, či modlitbami jedného za druhého. Veď kedy máme na seba len tak hodinu – dve na nerušené rozhovory? Opäť nastalo lúčenie. Väčšina z nás odchádzala na Slovensko, ale skupinka našich drahých mladých ostala na niekoľko dní ešte spoznávať túto nádhernú krajinu. Na letisku sme ich všetkých vyobjímali, každý im dal, čo mohol, objatie, slzičku, jedlo, či nejaký peniaz na cestu. Modlili sme sa za nich ako za vlastné deti, aby prežili krásne chvíle a aby sa nám živí a zdraví vrátili domov. A oni nás oddane vyprevadili, zašli až na posledné miesto, kam sa v rámci letiskových kontrol dalo dostať. Tá vzájomná podpora bola úžasná. Návrat domov bol bezproblémový, pokojný, v autobuse sme vzájomne zdieľali svoje zážitky, bolo to veľké rodinné stretnutie. V Liptovskom Hrádku prišlo na rad tretie lúčenie - a to opäť nebolo jednoduché, prežili sme ako rodina päť krásnych spoločných dní, viac sme sa spoznali, vzájomne sa podporovali apomáhali si. Bolo mi ľúto, že naša cesta sa práve skončila.
Veľká vďaka patrí nášmu Hospodinu, za milosť, ktorá nám bola daná, i našej sestre farárke Aničke Belanji a jej manželovi bratovi farárovi Michalovi Belanji, že tento pobyt zabezpečili aj po organizačnej stránke a boli nám tak veľkou oporou nielen v duchovnej oblasti.
Milí bratia a sestry, tak ako na Slovensku, tak aj v Nórsku sú ľudia úprimne hľadajúci živého Boha, Pána nás všetkých. My potrebujeme ich podporu a oni našu. Sú to vzácni a Bohu oddaní ľudia, túžiaci po Jeho prítomnosti a Jeho požehnaní, v ich cirkevnom zbore i v ich rodinách. Vložte, prosím, ich životy do svojich modlitieb. Amen
A keďže sme sa na konci rozdelili na dve skupiny – tých, čo ostávajú a tých, čo odchádzajú, prinášame osobné postrehy našich milých – rodiny Čupkovej a Olivky Vrbičanovej a našich mladých, ktorí ostali spoznávať krásy tejto severskej krajiny.
Boli to iba tri dni, ktoré sme prežili s bratmi a sestrami v Nórsku, ale vnímame, že sa hlboko zapísali do našich sŕdc. Privítali nás s otvorenou náručou a ich príbytky sa na pár dní stali našim domovom. O severanoch sa hovorí, že sú uzavretí, preto nás milo prekvapilo, akí boli voči nám otvorení a úprimní. Sme veľmi vďační, že nás tak prijali a že sme sa na pár dní mohli stať súčasťou ich životov.
Krásne dojmy v nás zanechali miesta, ktoré sme mohli vidieť, napr. múzeum v Stokke, pamiatky v Osle alebo nádherný výhľad z pevnosti, odkiaľ sme dovideli až na „koniec sveta“. Myslíme, že nikto z nás nezabudne ani na veľmi zábavný „nosatý“ futbal, či turistiku.
Aj po duchovnej stránke to bol pre nás požehnaný čas. V rodine Karla a Ingrid sme sa do noci zdieľali o našich životoch. Táto rodina sa dá opísať slovami, ktoré nám dal Pán v 1. liste Petra 4. kapitole 8.-10. verši: „Nadovšetko majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Buďte si navzájom pohostinní bez reptania. Ako dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti slúžte si navzájom každý tým duchovným darom, ktorý prijal.“
Deň sme začínali modlitbou a čítaním Božieho slova. Pre nás to bol čas jednoty Božích detí. Neboli sme tam ako dva národy Nóri a Slováci, ale ako jeden Boží národ. Veľmi silný dojem v nás zanechalo aj Tinkine svedectvo a nedeľné bohoslužby, ktorých súčasťou bol krst a večera Pánova.
Ivetka, Peťo a Katka Čupkovci
Občas sa zvykne hovoriť, že Nóri nie sú otvorení ľudia, rada by som však povedala, že presný opak je pravdou. Bývala som u učiteľky na dôchodku a s ňou sme prežili skutočne úžasné zážitky. Bola milá, štedrá, podala nám veľa informácií o Nórsku, Stokke i svojej rodine. Každý večer sme mali kultúrne zážitky vo forme koncertov. Vo svojich 87-mich rokoch nás povozila po celom okolí. Je to úžasná žena. Nakoniec môžeme všetci konštatovať, že všetci sa nám snažili veľmi venovať. Ešte musím povedať, že pri vstupe do ich kostola, aj počas Služieb Božích na mňa všetko zapôsobilo akousi úžasnou, neopísateľnou, magickou bázňou ich predkov a Božieho Ducha. Jednoducho som mala úžasný zážitok.
Oliva Vrbičanová
Napísaťpríbeh o našom Nórskom výlete,asi by som písala o priateľstve čo nie je spojené len vzájomnými sympatiami. O problémoch, ktoré sú len začiatkom nádherných a veľkých príbehov s dobrým koncom a o nádhere krajiny a hôr,ktoré mi len pripomínajú, že aj tak radosť z toho dáva Kráľ, a všetko to patrí len Jemu. O priateľstve, že je to dar. Dar, ktorýsa učím tvoriť, ale aj používať a brať si, ako koláč z ktorého každý berie a je. Ale zároveň, my sami sme ingredienciami, ktoré sú nevyhnutné, aby bol ten koláč dobrý, no dokopy to viedať len Ježiš. A potom si užívame, ako rozdieln isme a predsa spojení láskou privšetkých momentoch, aj keď spolu ráno zas jeme kašu, keď sa túlame lesmi a váľame sa v machu, keď zas niekde zastvujeme a fotíme, keď my, dievčatá priveľa rozprávame, alebo keď len mlčíme unesení nádherou momentu a reality. A keď s bandou priateľov objavujeme a dýchame milosť, túžiac po prítomnosti a Kráľovstve, medzi nami, v nás.
Túžime a zažívame.Deti Božie poznať po láske.
O problémoch života, ktoré pre deti Božie naberajú iný význam. Veď naša nádej má meno - Ježiš.Nech už veci vyzerajú akokoľvek.
My sme to mohli zakúsiť a takýto bol náš prvý príbeh Nórska : na letisku, kde sme si malivyzdvihnúť objednané autá. Ale stala sa chyba. Zistilo sa, že autá sú na inom letisku, vzdialenom od nás asi 100 km, a my si ich nemáme ako vyzdvihnúť . Trochu zmätený, asi skôr brigádnik než pracovník, nám takmer vôbec nevedel pomôcť. Ak by sme chceli ísť autobusom, platili by sme veľmi veľa aj keby išiel iba jeden, trvalo by to príliš dlho a ubytovanie sme museli stihnúť v dohodnutom čase. Nakoniec smesa dohodli, že nám drahý autobus preplatia...Keď si chlapci konečne prevzali autá na správnom mieste, zistili sme druhú stránku veci. Dostali sme väčšie a lepšie auto ako smemali objednané - nad tým autom, pri objednávaní, chlapci len zavreli oči s túžbou: keby som tak mohol po Nórsku jazdiť na tomto, a teraz držia v ruke kľúče...
A naša prvá noc .. v zmätku a hlade sme si objednali večeru. Keď sme zistili, že to môže byť dosť drahá záležitosť, ľutovali sme, ale s teplou polievočkou v brušku sme šli potichu spať. Ráno sme zostali mlčať, keď nám pani po rannom stíšení povedala, že Pán Boh jej povedal, aby sme nič neplatili.
Či nemáme Otca, ktorý sám píše naše príbehy a či by mohol chcieť aby skončili zle? Dobré konce na začiatku nevidieť, no postoj dôvery je to, k čomu sa Pán Boh prizná.
Nie je to len pekné leto, nie je to len dnes a zajtra nie. Je to život, je to skladačka najrôznejších pocitov, momentov a príbehov ..a nad tým všetkým znie pieseň. Oslavná, víťazná, vzdávajúca vďaku a česť. Lebo Ježiš je môj milý a ako v Nórsku tak i doma. A takýto bol pre nás čas v Nórsku.
Ľ - Božia láska je bezhraničná.
N - Čas, kedy nás Boh predchádzal na miestach nových a nepoznaných, čas milosti, požehnania a občerstvenia ducha a duše. Čas, kde východ je západom a sever juhom, lebo Bohu sa to tak zapáčilo.
P - Že si môžem byť istý Otcovou dobrotou a tým, že sa o mňa postará. Že taký je Jeho charakter a že všetko slúži na dobré nakoniec.
J - sloboda a voľnosť v tom, že som mohol byť tým,kým som. Pocit prijatia znamenal pre mňa veľmi moc. Veľmi. Nikdy som to doteraz nezažil a nepocítil takýmto spôsobom ako s vami tam.
A - Pre mňa bolo Nórsko niečo neopísateľné, nad moje očakávania, a moho lsom v tom celom vidieť Božiu milosť a požehnanie
M - Pred tým, ako sme tam šli, som sa modlil,aby sme tam poznali Boha špeciálnym spôsobom. A myslím, že pri mne sa to naplnilo. Zažil som Otcovu starostlivosť, Jeho slovo v praxi "o nič nebuď ustarostený". Na vlastnej koži som zažil ako to vyzerá. To , že On sa vždy postará.
R - spolu s priateľmisme v procese učenia sa, čo to znamená byť objektom lásky Otca. Starajúci sa Otec v situáciách, ktoré sa nestávajú každý deň. Byť blízko Kráľa, so všetkými svätými je tvrdá práca. Stojí to mnoho, no Ježiš za náš prístup k Otcovi zaplatil všetkým.
Aďka Gažová, Ľubka Plachtinská, Natálka Klementová, Pepo Duriš, Janko Duriš, Ady Kubovčík, Minko Paštrnák, Ráchel Kokavcová
