Liptovský Hrádok bol v minulosti diaspórou Svätopeterského zboru, do ktorého patrilo 7 obcí. Počas prvej republiky v mestečku narástol počet evanjelikov. V r. 1933, z iniciatívy seniorálneho dozorcu Ing. Juraja Martinku – riaditeľa štátnych lesov, podali žiadosť o udelenie štatútu fílie a tak bol Liptovský Hrádok pričlenený k Liptovskej Porúbke. V r. 1936 sa stal jej dcérocirkvou. Myšlienka vytvorenia samostatného cirkevného zboru rezonovala v Liptovskom Hrádku už pred niekoľkými desaťročiami a vyplynula z rastúcich aktivít a z potreby mať priamo v našom meste svojho vlastného duchovného pastiera. Napokon V r. 2014 celozborový konvent, po vzájomných niekoľkoročných úvahách a diskusiách odsúhlasil, rozdelenie cirkevného zboru Liptovská Porúbka na dva samostatné cirkevné zbory – Liptovský Hrádok a Liptovská Porúbka a to s platnosťou od 1.1.2015
Túžba, postaviť v Hrádku kostol, rezonovala už za čias Svätopeterského zboru. Pričlenením fílie Liptovský Hrádok k matkocirkvi Liptovská Porúbka, sme si priniesli pozemok, na ktorom dodnes stojí kostol a materiál, ktorý sa využil pri stavbe. Časť Hrádočanov, na čele s Dr. Bohuslavom Klimom, ktorý sa hneď vzdal funkcie zborového dozorcu v L. Porúbke, bojovala proti tomu a trvalo 3 roky, kým dištriktuálny konvent žiadosti vyhovel. Svätopeterský zbor postupoval korektne a pozemok aj materiál odovzdal do vlastníctva hrádockej fílii.
Aktivita cirkevných spolkov (SEJ, SEM) rástla, preto presbyterstvo rozhodlo postaviť zborový dom, ktorý by mohol slúžiť aj namiesto Služieb Božích, aj na kultúrnu činnosť. Projekt vypracoval renomovaný slovenský architekt Emil Belluš. Do práce sa v r. 1941 s nadšením zapojili všetci hrádockí cirkevníci. Pomáhali s láskou aj Porubčania. Dokončený bol r 1942. Hlavným organizátorom prác bol prvý kurátor fílie br. Ján Lovich. V kňazskej správe za r. 1943 čítame:
„Otvorenie zborového domu sa konalo 3. novembra. Bola to radostná chvíľa. Prítomný bol brat biskup Vladimír Pavel Čobrda, ktorý mal slávnostnú prednášku za účasti okolitého kňazov, učiteľov a aspoň dvoch tisícok veriaceho ľudu z blízka i z ďaleka.“
Liptovský senior Ľudovít Šenšel bol farárom do r. 1956, v r 1933 -1936 bol zborovým dozorcom katechéta Mikulášskeho gymnázia Ľudovít Neckár, v r 1936 -1958 riaditeľ štátnych lesov Ladislav Dérer ( neskôr, do nástupu totality, generálnym riaditeľom v Bratislave) . Počet evanjelikov rástol, konali sa biblické hodiny a iné vnútromisijné a kultúrne aktivity. Veľkú zásluhu na tom mali najmä seniorálni kapláni Pavel Turis, Jozef Juráš a Leopold Pawlas, preto sa prenajala tzv. Láničkina vila na Hradnej ulici. Pre ilustráciu: okolo r. 1940 má fília okolo 400 členov a SEM 42 členov.
V zborovom dome sa konal celý rad významných podujatí, ktoré neraz presahovali rámec zboru aj seniorátu. Najvýznamnejším - ale aj najsmutnejším podujatím - sa stal Dištriktuálny konvent r 1953, ktorý bol z vôle komunistov aj na dlhé roky posledný.
V r 1956 nastúpil do zboru ThB. Ondrej Macko. Napriek tlaku totality sa rozširoval počet služieb Božích. Najprv raz, potom dvakrát mesačne sa konali doobedňajšie, neskôr aj štedrovečerné, pribudli adventné a pôstne večierne.
Z obdobia totality treba zdôrazniť niekoľko dôležitých skutočností: V Hrádku nikdy neprestalo vyučovať náboženstvo. V tom období bolo len málo takýchto zborov. Práci s mládežou sa kládli obrovské prekážky, konala sa viac- menej tajne. Nikdy sa neprestalo s prácou v detskej besiedke, aj keď na určitý čas poslúžil súkromný byt sestry Márie Lehotskej.
Súdruhovia odoberali cirkvám zborové domy a na rade bol aj náš. Chvála Bohu vtedajší predseda MNV br. Ján Rády sa o tom dozvedel a avizoval toto nebezpečenstvo. Nasledoval rýchly sled prác: Do zborového domu pribudla kazateľnica a oltár a keď prišla komisia, aby prikročila k zoštátneniu zborového domu zistila, že je vlastne v kostole. Kostoly si zatiaľ netrúfli odoberať, preto náš kostol ostal kostolom a vyhol sa tomuto zoštátneniu.
Stolárskymi prácami na tento účel poslúžil br. Aladár Patsch, ktorý ich realizoval veľmi rýchlo a zároveň kvalitne.
Onedlho zbor zaregistroval informáciu, že na našom pozemku má jeden miestny mocipán záujem postaviť rodinný dom. Zdalo sa, že je všetko stratené, ale pomohol zákrok porubčianskeho rodáka a konfirmanda, vysokého straníckeho funkcionára Jozefa Lenárta.
Po nežnej revolúcii sa tento Boží stánok stal miestom rozhodne najvýznamnejšieho podujatia vo svojej doterajšej histórii: Otvorenie Synody v r. 1991. Pred touto udalosťou sa kostol vymaľoval dnu aj von. V podvečer synody posvätil obnovený chrám biskup Západného dištriktu Dr. Rudolf Koštiaľ.
Konanie Synody malo nemalú zásluhu na aktivizácii života v dcérocirkvi , ako aj na zvýšenie návštevnosti. Aj samotný vnútorný priestor začal byť primalý.
Myšlienka rekonštrukcie Božieho chrámu prišla už v r. 1977 a bola odsúhlasená presbyterstvom a potom konventom. Na svoju realizáciu čakala dlhší čas.
Vznikol Stavebný výbor pod vedením br. Ivana Šenšela ml., ktorý sa začiatkom r. 2000 vzdal funkcie a na jeho miesto nastúpil Ing. Ján Badiar. Členmi výboru po väčšinu rokov boli : br. Michal Halko, Ing. Stanislav Jančuška, Ing. Peter Masar, Mgr. Pavel Pajerchin, Ing. Miloš Paštrnák, Ivan Plachtinský, s. Slávia Španková, br. Dušan Ilavský a Michal Michalko. S poradným hlasom sa rokovaní zúčastňovali členovia zborového predsedníctva. Stavebný výbor začal realizovať svoju činnosť.
Výbor zadal spracovanie projektovej prípravy Ing. Arch. Ondrejovi Mrlianovi tak, aby stavba bola povolená v r. 1998. Len tak mohla byť totiž splnená podmienka na začatie výstavby a tým aj čerpanie dotácie od Predsedníctva vlády SR ešte v tom roku.
Stavbu začali realizovať Slovenské inžinierske priemyselné stavby pod vedením Michala Halku. Dodávateľské práce boli v r. 1999 rozvinuté k plnej spokojnosti a prístavba kostola vzrástla v hrubej stavbe na hodnotu 2 510 000 Sk. Veľkým žiaľom pre všetkých bola v tomto roku rozlúčka s br. Halkom, pre ktorého bola výstavba kostola vecou srdcu blízka. Táto strata vzácneho človeka však chvála Pánu Bohu nepoznačila ďalší priebeh výstavby a v r. 2000 sa podarilo dokončiť I. etapu prístavby s rekonštrukciou strechy. Zbierkou po rodinách sa získali prostriedky na strešnú krytinu.
V priebehu r. 2001 došlo k zmene dodávateľa. Pokračovanie prác bolo zadané firme Lesostav Lipt. Hrádok. Tento rok sa nepredpokladali rozsiahle práce, lebo finančné prostriedky boli vyčerpané. Pán však aj teraz pomohol a na jar prišla podpora vo výška 660 000 Sk od nemeckej nadácie Diakonia Werk. Okrem toho prišla pomoc od spolku nemeckých farárov, tzv. Partnerhilfe vo výške 550 000 Sk s priamym určením výlučne na výstavbu fary.
Tieto prostriedky umožnili dať si smelý cieľ: Dokončiť v priebehu roku po stavebnej stránke rekonštrukciu pôvodného kostola s rozšírením o chóry tak, aby sa mohol dať do užívania koncom leta. Práce sa darili, preto sa prikročilo aj ku realizácii stavebnej rekonštrukcii oltárnej časti . Kapacita sa zvýšila dvojnásobne a na fare sa dobudovala deka prízemia. Treba pri tejto príležitosti vysloviť uznanie za prístup zhotoviteľa, jeho vedeniu a osobitne pracovníkom, ktorí na stavbe pracovali.
V stavebných činnostiach sa pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch, rekonštruovala sa zborová miestnosť na prízemí i na prvom poschodí, stavba farského úradu a farského bytu. Niektoré práce napredovali rýchlejšie, iné pomalšie, s prihliadnutím na aktuálne finančné možnosti. Niektoré práce boli realizované dodávateľsky, väčšina však svojpomocne, za čo patrí veľká vďaka našim bratom a sestrám, ktorí prispeli k rekonštrukčným prácam. V roku 2014 už priestory farského bytu naberali reálne kontúry. K samotnej kolaudácii bolo možné pristúpiť v apríli 2016. V máji 2016 sme po dlhých rokoch zažili slávnostné posvätenie kostola a farského bytu. Nevyužité podkrovné priestory poslúžili na stavbu priestorov pre cirkevnú materskú školu. Kolaudácia týchto priestorov prebehla v júli 2016 a slávnostné posvätenie bolo v auguste 2016.
Aj v súčasnosti prebiehajú práce, ktorými rekonštuujeme, zatepľujeme a zveľaďujeme priestory v kostole a jeho okolí. Ďakujeme všetkým, ktorí neúnavne pridávajú ruku k dielu. Ďakujeme Pánu Bohu za požehnanie týchto prác.
